reklama

India

Vsetko sa zbehlo velmi rychlo. V ramci prace mi “vznikol” cas, v ramci rodiny “vznikli” peniaze, v ramci ponuk zajazdov na internete sa vyskytla India presne v tom vhodnom termine. V ramci pripravy som si precitala vsetky mozne informacie, clanky, rady, blogy. Mala som pocit, ze som ako tak pripravena. Ale moj prvy dotyk s Indiou bol takym silnym zazitkom, ze sa to s nicim videnym a citanym neda ani len porovnat.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Pristali sme v Dilli. Ked nas taxik viezol do hotela, prechadzal cez Nove Dilli, moj prvy dojem bol prekvapivo dobry, cesty vyzerali ako u nas (2-prudovka), auta jazdili kvazi slusne, ziadny velky rozdiel oproti Europe. Az ked nas taxik vylozil pred hotelom v starej stvrti a my sme vystupili v strede rusnej ulice, mala som pocit, ze sme vhupli do ineho sveta. Akoby sa zastavil cas. Stala som uprostred ulice, okolo mna prudili auta, rikse, tuk-tuky, prechadzajuce sa kravicky, ludia tlaciaci vozy s ovocim alebo inym tovarom, ludia snaziaci sa niekam prejst (ako my), ludia, snaziaci sa nieco predavat - tovar mali rozlozeny v prachu pred sebou, sedeli pri nom, usmievali sa. Auta neustale trubili, niektori vykrikovali, vsade smog z aut, vrava, spina a zavan . Stala som tam a vnimala som to vsetkymi zmyslami. Zopar minut som sa ani nepohla, nedalo sa. Bol to prud vnemov, ktory ma uplne pohltil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Kamoskin hlas ma vytrhol z inej reality - odtiahli sme batozinu na recepciu (mal to byt hotel druhej az tretej kategorie, potesili ma ciste postele, menej uz neotvaratelne okno, “trochu” plesne v kupelni, nefungujuce svetla a nocny bar hned vedla hotela), ubytovali sme sa a vyrazili.

Prve, co na mna hned zaposobilo, boli samotni Indovia. Boli neuveritelne mili, usmievavi a aj napriek neustalej snahe nieco nam predat, islo z nich ciste dobro a laskavost. Zeny boli niektore bledsej pleti, ine trochu tmavsie, nadherne oblecene v pestrofarebnych sari; muzi boli tmavi, mensi, stihli. Tie sari indickych zien boli neuveritelne krasne. Take ziarive, zive, nadherne farby, az z toho oci prechadzali. Zeny vyzerali v tom obleceni velmi zensky, na rozdiel od nas, “zapadnych” zien, ktore napriek povabu vyzerame casto, vdaka nasmu obleceniu, ako chalani. Vsimla som si, ze podobne sme zaujali aj my ich – svetlovlasa vysoka zena bola pre nich podobnou atrakciou, ako oni, tmavi, nizki a skratka ini, pre mna. To ma prekvapilo. Niekolki z nich ma poprosili, ci by som sa s nimi odfotila, jasne ze som suhlasila, bola som rada, ze som o to nemusela prosit ja. Dokonca ma o foto poprosila jedna cela rodina - mama, otec, mali synovia – potom mi podali ruku a podakovali. Bolo to uzasne, taka jemnost a slusnost, pacilo sa mi to. Aj ja som potom vzdy poprosila, ci mozem urobit zaber a na zaver som podakovala miernym poklonenim hlavy. Neskor sa k nam pridali dalsi, mladi chalani, chceli s nami fotku, objali nas okolo pliec a usmievali sa…:-)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Bol to krasny den. Bol februar, vonku bolo okolo 22 stupnov Celzia, indicka zima (December az Februar), velmi prijemne pocasie na spoznavanie Indie. V maji by som tam zahynula, teplota sa vie vysplhat az na 50 stupnov. Mali sme na sebe dlhe rifle, tricko s dlhymi rukavmi, niektori aj mikinu a satku okolo krku… Pri vstupe do chramov, sme si museli odlozit topanky, ponozky sme si niekde mohli nechat. Cupkali sme v ponozkach, bola nam na tom mramore zima a kracali sme miestami aj po neodmyslitelnej a vsadepritomnej spine. Po prehliadke chramu a znovunajdeni svojich topanok (Indovia si pytaju za strazenie niekolko rupiek, snazia sa zarobit, kde sa len da; my zase ocenime, ze najdeme svoje topanky) sme vklzli v uplne spinavych ponozkach do tenisiek, bolo nam jasne, ze dalsi den uz musime mat so sebou “chramove” ponozky. 
 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Znovu sme vhupli do stareho Dilli – prechadzali sme vacsou ulicou. Vsade bol prach a spina (Indovia neplatia dane, tak ze odpadky nema kto odnasat), odpadky boli vsade, boli sucastou ich zivota. Vsetky auta neustale trubili – ale nie agresivne, ako to vnimame u nas, v style: “Co robis, uhni mi z cesty”, tu ide v podstate o upozornenie “Pozor, idem”. Nikto sa totiz nepozera do spatneho zrkadielka, tak ze takto sa upozornuju na svoju pritomnost. Pre istotu, aby sa nic nestalo. Aj sa malokedy nieco stane. Je to zazrak. Indovia su v podstate ti najlepsi vodici, lebo nikto z nas by v ich premavke nezvladol riadenie. Uhybaju sa vsetkemu, co im pride do cesty, bravurne to zvladaju, vobec sa nerozculuju, su k sebe ohladuplni. Asi ide o aplikovanie nejakeho fyzikalneho zakona, kde takymto chaotickym “vyplnovanim dier” v doprave su vobec v tom pocte 1,2 mld ludi schopni niekam sa aj dopravit v nejakom rozumnom case , skratka nenechavaju prazdny priestor, vyplnaju vakuum.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 
Indovia su velmi pobozni. Vacsina indov su Hinduisti. Prave ich nabozenstvo ich vedie k pokore, mierumilovnosti, viere v lepsi zivot. Modlia sa velmi uprimne, so zavretymi ocami. Je im jedno, ze okolo nich prechadza vela turistov, nedaju sa vo svojom intimnom vztahu s ich bohom vyrusit.

Obrázok blogu

Jedlo v Indii bolo FANTASTICKE. Od prveho ochutnania indickeho jedla pripraveneho v Indii som pochopila, ze toto je presne strava podla mojho gusta – nejaky druh zeleniny alebo masa (jedli len kuracie a baranie maso) v omacke, niekedy spolu so zemiakmi (Aloo) alebo so syrom (Paneer), k tomu placka (Nan) alebo ryza a UZASNY indicky Masala tea s mliekom a korenim, nieco fantasticke. Na zaver v mistickach podavany aniz s cukrom. Vraj z toho dobre travi. Mne tam travilo uplne uzasne, ziadne velke problemy (typicke pre tieto krajiny). Stale sme si pred jedlom utierali ruky dezinfekcnymi utierkami a gelmi, ale ked si pomyslim, ze to jedlo aj tak pripravovali kuchari z ich vody, na tou istou vodou umytych riadoch a ze som u nich (v tych roznych polnych kuchyniach, kde sme casto jedli kvoli vyhodnosti polohy, lebo sme sa nemuseli vracat daleko do nasho hotela a spat) nikdy nevidela nikoho z kucharov umyt si ruky. Vlastne ani nebolo kde, ziadny privod vody som nevidela, ten bol asi na dvore.
V jednej z tychto “polnych” restauracii (iny nazov ma nenapada – v strede cesty postaveny siator, v nom hrnce a riady , pred nim stoly a stolicky a vnutri kuchari a suroviny) sme videli cely proces pripravy jedla – v spinavom kutiku restauracie sedel pri odpadkoch na zemi chlapec (kuchtik pomocnik), hrdzavym nozikom krajal pre nas zeleninu (dali sme si vtedy znamu specialitu – zeleninove BIRIANI, zelenina s ryzou a korenim , existuje aj chicken biriani) . Potom sme videli dalsieho kuchtika, ako nam pripravuje placicky – uplne usmudlanymi ruckami hnietol z muky placicky, upiekol ich a v tych pacinkach nam to so sirokym usmevom a s velkou laskou priniesol, polozil na nas tanier a velmi sa tesil, ze nam spravil radost. S takouto laskou pripravenu a prinesenu placicku som nemohla nezjest, rozum a myslienky na chorobu a nezodpovednost som odstavila a proste jedla tento bozi dar. Chlapca sa nas este niekolko krat prislo spytat, ci nieco nepotrebujeme, bolo neuveritelne, tak mile. Fotku som nejako nemohla urobit, ale mam toho chlapca zapisaneho v dusi. Za peniaze odviedli fantasticku pracu. Zasluzili si nasu pochvalu a velky tringelt.


Odfotila som zato ine deticky...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Deti vo vseobecnosti pomahaju rodine zarobit ako sa len da. Dojali ma dvaja chalani, starsi mohol mat tak 10, mladsi asi 5. Stali sme na krizovatke na cervenu, bolo jasne, ze tam dlho nebudeme. Na krizovatke bol len maly ostrovcek, kde sa chalani mohli postavit a boli chraneni od ruchu ulice. Mali asi 3 minuty na to, aby nas zaujali, celkovo vzate mali mizivu sancu na uspech. Ale nevzdali to. Starsi zacal hrat na bubon a mladsi zacal robit na tom metri stvorcovom premety, cakala som, kedy mu to nevyjde a on skonci pod kolesami aut. Bolo to neuveritelne, ta snaha. Oplatilo sa. Otvorila som okienko a vysluzili si par rupii od kazdeho z nas. To bola skola moderneho businessu.

Niektore deticky neponukali ziadne umenie, ukazovali len, ze maju mladsieho surodenca, tak ze potrebuju peniaze...

Obrázok blogu

Pokracovanie v dalsom clanku…

Alena Miniariková

Alena Miniariková

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada cestujem a spoznávam nové krajiny, ľudí, ich život a mentalitu. S väčšou pokorou potom prijímam tie okolnosti života, ktoré boli dané mne. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu