Najprv som si myslela, ze je to blázon, s ktorým treba spraviť poriadok, lebo ruší celé okolie a už dlhú dobu, to jeho škriekanie je ako zvuk píly, zarezávajúci sa až pod kožu, nedá sa ujsť. Ale raz, snáď z úlného zúfalstva, som sa do tých jeho viet započúvala.„Rozprával“, ako ho bili hlava nehlava, tĺkli mu hlavu o múr, ako ho zradili, vyhodili na ulicu, všetko mu zobrali...a....pripravili ho o rozum. Vtedy som pochopila, ze máme dočinenia nie z bláznom, ale z človekom, ktorého zrejme neprávom odsúdili a týrali (bohvie kde a bohvie kto, asi by z toho bol dosť zaujímavý článok) a on to proste nebol schopný spracovať. Teraz sa stal bezdomovcom a nám chodí „aspoň“ vylievať svoju dušu. Pochopila som, že to nie je kričanie, je to volanie o krivdách, ktoré sa mu stali a s ktorými ako s démonmi stále bojuje a potrebuje to celé niekomu „vyrozprávať“.
Všetci ľudia z nášho domu aj zo všetkých okolitých domov mu nosia všetko možné ku smetným košom a „pomáhajú“ mu, aj keď sa mu tak skutočne už asi pomôcť nedá. Nikto na neho neupozornil policajtov, niky som nikoho nepočula, že by sa na neho oboril, vo všetkých nás zrejme prebiehajú rovnaké myšlienkové pochody – pocity hlbokého súcitu. Toľko tých pokračovaní jeho smutého príbehu sme si už vypočuli, mám pocit, že sa stal našou súčasťou a že sme si ho všetci už začali dokonca vážiť.
Dnes, aj keď ma jeho krik vytrhne v sobotu o šiestej ráno z hlbokého spánku, necítim žiaden hnev, v duchu ho pozdravím, a idem mu rovno tam ku košom niečo zaniesť.