India 2

Autor: Alena Miniariková | 7.3.2012 o 14:59 | Karma článku: 9,75 | Prečítané:  679x

Najhlbší zážitok bolo pre mňa  Varanasi. Je to mesto, ležiace pri posvätnej rieke Gange, na východe Indie. Taxík z letiska nás vyklopil priamo nad riekou. Naskytol sa nám výhľad na lodičky na rieke...a na kopu detičiek...

Neviem, kde sa zjavili, odkiaľ prišli, ale zrazu nás obkolesili a obliehali nás po celý čas, čo sme si vliekli batožinu po schodoch dolu k rieke, odkiaľ nás mala “domáca spojka” lodičkou prepraviť k hotelu. Tie deti sa mi uprene pozerali do očí, ponúkali nám plávajúce “lampičky” (na lístku kvietky, na tom knôtik – úplne ekologické, všetko vo vode rozpustné), ktoré sa pri večernej slávnosti púšťali po rieke a s nimi sa odplavovali aj naše hriechy. Tie tmavooké kuriatka nosili tieto kvietočkové zázraky v nejakých košíkoch a úplne nás pohltili – svojim zjavom, asertivitou, celou situáciou. Jedna čiernoočka bola mimoriadna obchodníčka (tá je na obrázku), vedela, že my sme jej šanca, bohvie, kedy zase prídu noví turisti. Bola neoblomná, ukazovala som jej, že nemám voľnú ruku, do ktorej by som si tú jej vzácnosť vzala. Ponúkli sme im cukríky, úplne sa o ne pobili, ale chceli aj svoje peniaze, bol to zrejme spôsob obživy celej rodiny.

IMG_5652.JPG

 

IMG_5645.JPG

IMG_5653.JPG

Dali sme im desať rupiek a kvietoček sme nezobrali, lebo sme naozaj nemali čím ho uchopiť. Tá dravosť tých deti ukazovala, že nemajú čo stratiť. Museli proste zabojovať, dalo by im to chlieb na tento deň (jednému kamarátovi tam zmizla peňaženka, v ktorej bolo 2000 dolárov, vraj z toho nálezca bude žiť 15 rokov, neviem, či sa tomu dá veriť). Hovorili po anglicky, dosť plynule, v podstate každý hovoril v Indii dosť plynule anglicky, je to nakoniec ich druhý úradný jazyk po hinduištine. Naši kúpení sprievodcovia v Červenej pevnosti v Dillí a v Agre hovorili absolutne plynule anglicky.  Bolo poludnie, začalo byť teplo. Bola som rada, ze som si nedala rifle, len lahke dlhe nohavice, tie aspoň troche povievali a ochladzovali. Vysoký Ind, naša spojka, naložil naše kufre a batohy na loďku a doviezol nás pred hotel.

Pri tejto prvej plavbe po Gange som mala pocit, že to, čo vidím na brehu, sú kulisy, pripravené na natáčanie nejakého filmu. Akoby to boli namaľované krabice, rôzne na seba poukladané, každá inej farby, tak, aby tvorili akože dom, alebo hrad. Od týchto kulisových hradov schádzali ku Gange široké schody – ghaty – ktoré slúžili ľuďom, ktorí prišli ku posvätnej rieke Gange vykonať očistný kúpeľ, na odkladanie vrchných šiat; kravičkám, ktoré sa tiež potrebovali umyť alebo si niekam sadnúť a len sa priblížiť k rieke, kozičkám, komukoľvek. Niektoré kravičky sedeli na tých schodoch, iné sa ponorili do chladnej rannej vody posvätnej Gangy, ktorá ich príjemne osviežila. To, že vedľa si muži umývali vlasy a robili rannú hygienu a ženy prali svoje sari, im zjavne ani trochu neprekážalo. K tomu sa niekde pridal aj psík, ale psíkovia celkovo v Indii, resp v tejto časti Indie, mali len malú šancu na prežitie, zdali sa mi neskutočne chudí, nikdy som si nebola istá, či len spia, alebo sa už uložili na večný spánok (keby toto videl náš Benjino, resp. väčšina psov v Európe, žijú si u nás lepšie ako ti najchudobnejší ľudia v Indii). Okolo našej loďky plávali čudesné veci, mnohé sa mi nepodobali na možné výsledky rannej hygieny. Čoskoro som pochopila, čo to bolo.

IMG_5710.JPG

IMG_5684.JPG

Najprv sme videli kopy dreva, potom dym, stúpajúci zo schodov. Blížili sme sa k miestu, kde Indovia pochovávajú mŕtvych. Na tých schodoch urobili male hranice a na ne položili na nosítkach mŕtvolu. Prichádzali sem celé rodiny, ktoré sa prišli rozlúčiť so svojimi blízkymi a oplakať ich stratu. Bol to obrad, ktorý sa nesmel fotografovať zblízka, len z diaľky, z úcty k mŕtvym. Keďže v Indii sa denne rodí okolo million detí, asi toľko ľudí denne aj zomrie a všetci za života túžia byť po smrti spálení práve tu. Popol sa po obrade rozpráši do Gangy, tak že pôvod plávajúcich drievok a popola okolo nás začínal dávať zmysel.

 IMG_5806.JPG

Vylodili sme sa pred hotelom. Vyzeral dobre. “Hoteliér” poslal hneď pomocníkov pre našu batožinu, mnohým spod veľkých kufrov trčali len nožičky, nebola som si istá, či to zvládnu. Ale zvládli to úplne bravúrne, akurát nad kamarátkiným kufrom sa chichúňali a nikto ho nechcel, lebo bol sám osebe veľmi ťažký a veľký, nie ešte s obsahom v ňom. Nakoniec sa jeden chalan podvolil, vyzeral na 15, bol strašne chudučký, mala som pocit, že toto by sme nemali pripustiť, ale nedal si povedať. Dostal svojich 10 rupiek a bol rád. Izby boli čisté, čistejšie ako v Dillí, priam úžasne čisté. Aj kúpeľňa bola ok – to, že im sprcha vždy trčí bezprízorne zo steny a pri sprchovaní človek strieka na všetko okolo, nepočítam, som naozaj rada, že tečie akákoľvek voda a že je tam posteľ, to mi stačí, nechcem luxus. Veď vlastne toto je luxus. Som za to vďačná. Reštaurácia je vonku, s krásnym výhľadom na rieku a všetko na nej - z tej výšky to chvíľu vyzeralo ako na letnej dovolenke pri mori, bola do bizarná myšlienka, ale tak mi to chvíľku pripadalo.

IMG_5860.JPG

Mali sme pred sebou celý deň, celý krásny slnečný deň. Mohli sme si dať krátke nohavice a sandále. Bolo to príjemné, našťastie tie naše sandále boli trekové, s hrubou podrážkou, čo sa nám cez deň zišlo…:-) A vyrazili sme do ulíc. Od hotela k hlavnej ulici viedli veľmi úzke uličky, tak že buď kravička, alebo my. Kravičky tam majú vo všetkom prednosť, tak sme ju pustili. Ona, tá naša, sa rozhodla, že si pochutí na nejakých odpadkoch, tak sme sa popri nej pretlačili, snažiac sa neobtrieť o múr. Ulička nám skýtala neuveriteľný pohľad. Po stranách boli vchody do obchodov alebo príbytkov, často to boli len „otvory“, v ktorých ľudia sedeli na zemi a robili svoj biznis, mnohí boli výrobcovia Lasi, vyhláseného vareného indického kyslého mlieka. Škoda len, že sme tú výrobu videli tak zblízka – motorček, ktorý poháňal „miešanie“ mlieka vo veľkom hrnci, bol často ponorený do toho mlieka tiež, tak nás akosi prešla chuť. Iní mali svoj obchod s látkami (to je kapitola sama osebe, nádhera), taškami, šperkami (tiež kapitola sama osebe), atď.

IMG_5727.JPG

Všade pred domami plno odpadkov, ľudia sediaci pred domami, prosiaci o almužnu, zvieratká do toho. Bol to boží obraz. Cítila som sa ako v biblických časoch, akoby sme putovali niekam k prapočiatkom ľudského stvorenia. Nevládala som to pojať. Chcela som sa zastaviť a oddýchnuť si od vnemov a vyprázdniť pocitový zásobník. Bolo toho príliš. Cítila som len lásku, hlbokú lásku k celému ľudskému stvoreniu, ku všetkým bytostiam. Bola som poznačená v tom najvnútornejšom vnútri, mala som pocit, že som pochopila zmysel života.

Večer ma klepala zima na striedačku s teplom. Ešte že sme sedeli pri pive (majú pivo...:-)) do noci, trocha sa mi rozptýlili myšlienky a pocity a prestala som sa klepať. Pomaly som získavala pocit, že to asi unesiem. Že to zvládnem. Pre toto som sem zrejme išla, aj keď som netušila, čo to so mnou spraví, ani prečo to chcem vlastne zažiť a ani čo sem vlastne idem zažiť.

Pokračovanie v ďalšom (poslednom) článku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?